Väčšina obrázkov na stránke pochádza z google.sk, deviantart a ani po vlastnej úprave ich nepovažujem za svoje. Články je prísne zakázané kopírovať bez povolenia autora a uverejnenia zdroja, vzťahujú sa na ne autorské práva, moju umeleckú tvorbu, ktorú je taktiež zakázané kopírovať nájdete v Tvorivom kútiku.
Pracuje sa na sérii: Pod krídlami noci

6. Lovecký brloh (Pod krídlami noci)

21. dubna 2015 v 23:35 | Lilith |  Písomná tvorba!

6. Lovecký brloh

Už som sa chystal opustiť kanceláriu, keď mi zazvonil mobil. Pozrel som sa na číslo a neveril vlastným očiam. "Prosím, len mi nepovedzte, že máme ďalšiu mŕtvolu, na dnes už toho umierania bolo naozaj viac ako dosť."
Na druhej strane linky sa ozval chrapľavý smiech. "Si zábavný Mladý, ja len dúfam, že ťa ten humor tak skoro neopustí, je to naozaj osviežujúce."
"Čo potrebujete, je ráno a konečne mi skončila šichta, tak ak sa nenahneváte, rád by som šiel domov a konečne si ľahol do postele." Asi som povedal niečo naozaj zábavné, pretože Alastor sa znova zasmial tým svojim charakteristickým, chrapľavým smiechom.
"Práca lovca nikdy nekončí kamarát, zvykaj si." Odmlčal sa a vzápätí prehovoril. "Príď o dve hodiny do starej budovy za národným divadlom, pri vchode bude sedieť starý muž. Opýta sa ťa, kto si, a ty mu odpovedz: Kým žijem som tým, kto dáva večný odpočinok nemŕtvym. Je to jasné?"
Nevychádzal som z úžasu a podráždene mu odpovedal. "Vy nikdy nespíte, alebo čo? A čo to má byť? Tajné heslo? To ako vážne?!" Alastor si povzdychol.
"Zdá sa, že tomu stále nerozumieš. Tak ja ti to vysvetlím, mal si z pekla šťastie, že si narazil na lovca ako som ja. Iný lovec by s tebou nestrácal jediné slovo, počkal by do rána, než ho budete musieť podľa zákona prepustiť. Potom by jednoducho zmizol z mesta a už nikdy by si o ňom nepočul." Odmlčal sa. "Spoločenstvo lovcov je tajná organizácia o ktorej bežný smrteľník nič netuší. Nenájdeš nás na internete a ani z kníh sa toho o nás veľa nedozvieš. Pre tento svet sme rovnaký mýtus ako Cainove deti. Takže keď ti ten muž položí otázku, tak mu odpovieš heslom. Jasné? A ak sa ti to nepáči, tak bohužiaľ, ale už si súhlasil. Varoval som ťa, že cesta späť nevedie."
Stál som tam vo dverách do kancelárie ako obarený, ale Alastorova odpoveď neposkytovala priestor na kompromisy. Musel som súhlasiť, ale nebude to mať so mnou ľahké, nech už ma volá z akéhokoľvek dôvodu. "Dobre, prídem tam, ale varujem vás, že keď som unavený, tak nie som veľmi príjemný spoločník." Alastor sa znova zachechtal.
"Budeme ťa čakať, takže ti radím nemeškať." V telefóne sa ozval obsadzovací tón a ja som sa vybral rezkou chôdzou k autu. Ak nič iné, tak som sa chcel doma zastaviť po čisté oblečenie a rýchlu sprchu, ak budem mať šťastie, tak stihnem aj niečo pod zub.

Mal som šťastie a podarilo sa mi zaparkovať v uličke vedľa divadla. Pár minút k dobru mi ešte zvýšilo, ale radšej sa poponáhľam. Alastor vyzerá na ten typ človeka, čo zo srdca čakanie nenávidí.
Prišiel som na koniec ulice, čo sa ťahala pozdĺž honosnej budovy národného divadla. Všade bol pokoj a ticho. Zabočil som a na starých schodoch zbadal muža, čo kŕmil holuby. Na pohľad vyzeral ako obyčajný postarší pán, čo si ráno vyšiel trocha na čerství vzduch. Podišiel som k nemu bližšie a on zdvihol pohľad od holubov, prehovoril: "Dobré ráno pane. To dnes máme ale pekné počasie, všakže?"
"Áno, dnes to vyzerá, že bude po celý deň slnečno." Nemám veľký talent nezáväzne konverzovať a tak ma nenapadlo ako by som mal pokračovať v rozhovore. Sledoval som hrkútajúcich vtákov ako sa kŕmia odrobinkami.
"Pane, môžem sa vás opýtať kto ste? Tak skoro ráno tu veľa ľudí nevídam. Je to príjemná zmena."
Je to tu, pomyslel som si. To je tá otázka, len dúfam, že je to ten človek, lebo inak zo seba urobím totálneho blbca. "Kým žijem som tým, kto dáva večný odpočinok nemŕtvym."
"Nech aj duša hriešnika nájde odpočinku." Odpovedal a vstal. "Takže vy ste ten detektív Gray ktorého Alastor spomínal. Vitajte v brlohu." Usmial sa a pokynul mi smerom ku vchodu do budovy. "Ja som Frederik a robím tu vrátnika."
"Skutočne? Som prekvapený že lovci zamestnávajú ľudí aj na podobné pozície. To ste nič lepšie nezohnal?"
Frederikov srdečný smiech sa rozľahol vo vchode do budovy. "To vieš, lovec vo výslužbe už nemá mnoho pracovných príležitostí. Loveckú profesiu si do životopisu nikto so zdravým rozumom nezapíše." Mohlo mi to napadnúť, ale tento muž vôbec nepôsobil dojmom lovca, tak ako Alastor. Ten už na pohľad vyvolával dojem, že s ním je neradno sa zahrávať. Zatiaľ čo tento muž pôsobil ako mierumilovný starček, ktorého najväčšou starosťou je rozmaznávanie vnúčat a kŕmenie holubov.
V budove to vyzeralo, ako v každej inej bytovke, nebolo tu nič čo by pútalo pozornosť okoloidúcich, ani len hlučný susedia. Šli sme ku dverám, ktoré očividne viedli do pivnice. Frederik mi otvoril a ukázal aby som šiel dnu.
"Dole už na teba čakajú, nováčikov tu často nemávame a keď už, tak väčšinou rýchlo umierajú, s tebou to snáď bude iné. Držím palce detektív."
"Vy so mnou nepôjdete?" Mal som z toho tmavého, stiesneného priestoru trocha obavy, nie, že by som trpel klaustrofóbiou, ale tam hore som sa predsa len cítil o niečo lepšie.
"Ja som len vrátnik, nemaj obavy. Tam dole ťa nikto neuhryzne." Zasmial sa a zavrel za mnou dvere.
Zišiel som po tých pár slabo osvetlených kamenných schodoch a ocitol sa v zaprášenej pivničnej chodbe. Bola široká a prázdna, na opačnej strane sa týčili dvojkrídlové dvere s tepaného železa. Nad nimi visel symbol. Vytiahol som zo saka Alastorovu vizitku a porovnal ich. Zhodovali sa.
Prešiel som chodbou a otvoril dvere za ktorými sa nachádzala obrovská knižnica. Cítil som sa, ako keby som vstúpil do iného sveta. Priestor bol zariadený v gotickom štýle a všetok nábytok bol vyrobený z dreva. Police plné už na pohľad starých kníh sa tiahli od steny k stene a siahali až po neveľmi vysoký strop. Čo však táto miestnosť nemala do výšky, to kompenzovala svojou ohromnou rozlohou. Uprostred miestnosti stálo niekoľko stolov, zrejme určených na štúdium.
Na opačnej strane miestnosti sa nachádzalo niekoľko ďalších dverí. Všetky boli zatvorené a ja som sa akosi nevedel rozhodnúť, či ich mám preskúmať alebo radšej počkať tu.
Nad hlodavou zvedavosťou nakoniec vyhrala slušnosť. Vybral som sa k policiam s knihami a obzeral si ich. Niektoré knihy sa nachádzali v zasklenej vitríne. Určite to boli vzácne kusy, mnohé z nich vyzerali, ako keby im už veľa času nezostávalo a odbije ich posledná, čitateľská hodinka.
V otvorených policiach sa nachádzali rôzne knihy o mýtoch a folklóre snáď z celého sveta. Osobne ma asi najviac pobavili zväzky loveckých príručiek pre začiatočníkov, pokročilých a profesionálov. Ako keby bolo na zabíjaní niečo ťažké, že sa o tom museli toľko rozpisovať. Zabil som už veľa ľudí, zlých ľudí. Stlačiť spúšť je jednoduché, to čo je naozaj ťažké, je žiť po zbytok života s vedomím, že som sa zahral na Boha a pripravil niekoho o život. Nikto na svete by nemal mať právo vziať život inej živej bytosti, ale v tejto profesii sú situácie v ktorých nie vždy mám na výber.
"Vidím, že sa bavíš, páči sa ti naša knižnica?" Poznám ho len krátko, ale ten hlas by som už spoznal kdekoľvek.
"Niektoré kúsky sú celkom zaujímavé. No radšej by som sa porozprával o tom, prečo si ma sem zavolal Alastor. Celú noc som nespal a veru že to nebola ľahká noc." Moja podráždenosť ho vôbec nevyviedla z miery. Otočil som sa k nemu a zbadal, že nie sme v miestnosti sami. Za Alastorom stála skupinka, ktorá mi venovala svoje skúmavé, miestami pobavené pohľady.
"Všetko ti vysvetlím, ale najskôr by ste sa mali zoznámiť. Títo ľudia za mnou sú súčasťou spoločenstva, nauč sa s nimi vychádzať, pretože nikdy nevieš, ktorý z nich ti môže zachrániť život." Ukázal rukou na mladú ženu stojacu po jeho pravici. "Toto je Astrid. Buď k nej zhovievavý, má trocha ostrý jazyk."
"Čo na srdci, to na jazyku." Zaštebotala a s úsmevom na pekne tvarovaných, červených perách mi zamávala.
"Toto je Brad, ale voláme ho aj Medveď." Prehovoril, dívajúc sa na obrovského muža, ktorý vyzeral ako profesionálny zápasník. Už od pohľadu bolo očividné, prečo mu začali hovoriť Medveď.
Stroho mi pokynul hlavou na pozdrav a Alastor pokračoval ukazujúc na mladého ázijského muža atletickej postavy s jazvou pod ľavým okom. "Tohto mladíka k nám z Japonska preradili len nedávno, volá sa Ichirou."
"Ohayou." Vôbec som mu nerozumel, ale nikto nevyzeral, že by sa obťažoval s prekladom. Aj Alastor to prešiel mlčaním a už sa pozeral na posledného muža, ktorý sa opieral o zárubňu dverí s knihou v ruke.
"Toto je miestny knihomoľ Sebastian, ale hovoríme mu aj Šalamún. Ak budeš chcieť čokoľvek vedieť, tak hľadaj pomoc u neho, vie o všetko." Alastor sa znova pozrel na mňa akoby na niečo čakal. Došlo mi, že asi na predstavenie.
"Ehm, teší ma, ja som detektív Jonathan Gray. Som rád, že spolu budeme spolupracovať." Astrid mi vyšla v ústrety ako prvá a ostatní ju trocha zdržanlivo nasledovali. Zastavila sa len kúsok predo mnou a natiahla ku mne ruku.
Chvíľu som na ňu zízal ako keby ma chcela vážne pohrýzť, ale potom som si uvedomil aká je moja zdržanlivosť nemiestna a podal som jej tú svoju. "Tiež som rada Jonathan." Jej úsmev bol rovnako hrejivý ako slnečné lúče tam vonku. Aj napriek tmavému oblečeniu, hodvábnym ebenovým vlasom a o niečo výraznejšiemu make-upu som mal pocit, že naozaj žiary a po chvíli sa okolo nej naozaj zjavila belavá žiara a ja som bol tak vyvedený z miery, že som jej tú ruku zabudol pustiť.
"Tak ako Astrid?" Opýtal sa jej po chvíli Alastor.
Astrid mu neodpovedala, namiesto toho sa mi zadívala hlboko do očí a ešte pevnejšie mi stisla ruku, mal som pocit ako keby ma zhypnotizovala. "Povedz mi, čo vidíš Jonathan."
Zrak sa mi rozostroval a žiara bola stále výraznejšia, jej telo obklopovala belavá hmla, ktorá naberala na farebnosti. "Vidím okolo teba farebnú hmlu. A... ty žiariš?" V tom, ako keby uťalo, Astrid mi pustila ruku a kúsok odstúpila aby mi dopriala priestor. Lapal som po dychu a konečne začal zaostrovať. "Čo to bolo?" Opýtal som sa zmätene a snažil sa pohľadom zamerať Alastora.
"Jedna zo schopností Astrid." Odpovedal mi Sebastián. "Astrid je veľmi schopný manipulátor s ľudskou energiou. Potrebovali sme vedieť či nám k niečomu budeš, ale očividne sa dokážeš naučiť energetickej práci, čo je naozaj užitočné, ak máš byť lovcom. Vlastne je to nutné minimum, bez talentu by si nám tu len zavadzal."
"Čo prosím?" Akosi som nepobral jeho vysvetlenie. O tieto veci som sa nikdy nezaujímal a nebolo mi vôbec jasné, čo sa to do pekla pred chvíľou stalo.
Slova sa ujala Astrid. "To, čo si pred chvíľou videl, bola moja aura. Pomocou svojej energie som ťa stimulovala k tomu aby sa aktivovali tvoje skryté schopnosti. Keď si bol schopný vidieť auru, tak predpokladáme, že budeš schopný manipulovať s energiou podobne ako ja. Je to veľká výhoda, pretože aj vampíri dokážu manipulovať s energiou, aj keď sú ich schopnosti v tomto ohľade väčšinou na vyššej úrovni ako tie naše. Zatiaľ sa tým však nemusíš zaťažovať. Najskôr sa budeš musieť naučiť čo to z boja na blízko, aby si sa mohol venovať rozvoju svojich schopností."
"Mám sa učiť biť? Veď som policajt, to nás učili už na akadémii."
"Ale tu nie sme na akadémii. Lovci tam vonku zomierajú a môžeš mi veriť, že to, čo ťa naučili ti tam vonku bude proti tým beštiám prd platné. Ja som býval v námornej pechote a než som prišiel sem, tak som nemal ani potuchy, čo je to skutočný tréning. Máš sa na čo tešiť, budeš potiť krv zelenáč." Z Medveďových slov mi naskakovala husina po celom tele.
"No tak, už ho nestraš, lebo vezme nohy na plecia." Bolo od Astrid milé, že sa ma pokúsila zastať, ale jej slová ma akurát tak naštartovali. Fakt som nechcel hneď v prvý deň vyzerať ako padavka, ktorá sa zosype už len pri predstave toho, čo ju tam vonku čaká.
Napriamil som sa a venoval im pevný pohľad plný odhodlania. "Takže, kedy začneme?"

Slovník:
Ohayou - ahoj
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama