Väčšina obrázkov na stránke pochádza z google.sk, deviantart a ani po vlastnej úprave ich nepovažujem za svoje. Články je prísne zakázané kopírovať bez povolenia autora a uverejnenia zdroja, vzťahujú sa na ne autorské práva, moju umeleckú tvorbu, ktorú je taktiež zakázané kopírovať nájdete v Tvorivom kútiku.
Pracuje sa na sérii: Pod krídlami noci

Písomná tvorba!

9. Novorodená (Pod krídlami noci)

17. července 2016 v 1:11 | Laya Mei
9. Novorodená

Dorazili sme do prístavu a zaparkovali. Priamo pred nami sa týčila budova s označením 55-I. Obzrel som sa okolo seba, no prístav bol prázdny, nikde ani živej duše.
"Čo teraz?" Pozrel som na Astrid s Bradom.
"Čo myslíš Zelenáč? Teraz pôjdeme loviť." Povedal potichu a spod bundy vytiahol upravenú strelnú zbraň. Urobil som to isté a Astrid vytiahla a zložila dutú trubičku, do ktorej vložila šípku napustenú paralyzujúcim jedom.

8. Záchranná misia (Pod krídlami noci)

17. července 2016 v 1:02 | Laya Mei
8. Záchranná misia

"Vstávaj, no tak. Jonathan." Jej hlas a silné trhnutie ma prebralo zo sladkého spánku.
"Čo sa deje? Horí?" Astrid stála nado mnou a čakala kým sa dám do kopy. Zdvihol som hlavu zo stola a lepšie sa jej prizrel. Zdá sa, že má naponáhlo.
"Nie, ale máme prácu. Ďalšia mŕtva a jedna nezvestná." Nedočkavo dupkala nohou.
"Mŕtva? To sa vampíri musia kŕmiť každý deň?" Astrid sa zadívala na tmavú drevenú podlahu a zatvárila sa podráždene. "Aké zlé to je?" Opýtal som sa už vážnejším tónom.

7. V loveckom ringu (Pod krídlami noci)

24. dubna 2015 v 14:13 | Laya Mei
7. V loveckom ringu

"Brad." Akonáhle Alastor vyslovil jeho meno, tak sa na mňa Medveď zameral. Vystúpil zo skupinky a ten pohľad v jeho očiach sa mi ani trocha nepáčil.
"Poď so mnou, trocha sa pobavíme Zelenáč." Nerozumel som o čo mu ide, ale to už bol na odchode ku dverám.
Trocha neveriacky a ešte vždy dezorientovane som ho nasledoval, bol som tu len chvíľu a ešte sa nič dobré nestalo.
Za dverami sa nachádzala ďalšia rozľahlá miestnosť rozdelená do viacerých častí. Jedna časť bola očividne posilňovňa, tá ďalšia bola zrejme určená na gymnastiku a celkom vzadu, kde na mňa čakal Medveď, sa nachádzal boxerský ring .
"To si zo mňa robíte srandu." Zamrmlal som si pre seba, ale Sebastián ma zrejme začul, jeho posmešný pohľad ktorý kričal: "Máš to spočítané!" mi bol toho dôkazom. Myslím, že mu nie som veľmi sympatický.
"Chrániče sú tamto." Medveď ukázal rukou do rohu miestnosti. "A aby si nepovedal, ja si ich nedám a použijem rukavice. Nech je to fér." Venoval mi lišiacky úsmev.
Prišiel som k chráničom a letmo ich prebehol pohľadom. V pästnom súboji si verím, to nebude nutné, usúdil som. Otočil som sa k nemu sršiac sebadôverou. "To nebude potrebné." Vyhlásil som a vrátil sa k ringu.
"Je dobré že si veríš Zelenáč, ale nerád by som ti vážne ublížil." Pokrútil som hlavou a venoval mu jeden z tých svojich odhodlaných pohľadov, pričom sa mi na perách mimovoľne rozlial úsmev.
"Môžeš to skúsiť." Odpovedal som mu vyzývavo. Zatváril sa pochybovačne a pozrel na Alastora, akoby čakal na jeho zvolenie, ten len prikývol a Brad skočil do ringu. Nasledoval som ho.
Všetci sa postavili ku stene a pozerali ako okolo seba začíname krúžiť. Ani jeden z nás nevedel čo od toho druhého čakať a preto sme postupovali opatrne. Začali sme sa trocha oťukávať a postrkovať aby sme odhadli silu súpera. Už pri prvých úderoch mi bolo jasné, aký je Medveď silný. Postrčil ma a nebyť zábrany už by som vyletel z ringu. Odrazu som si uvedomil, že ísť sem celkom nechránený, bola možno kolosálna hlúposť, ale nemienil som vycúvať.
Medveď je obrovský a silný, na čo sa pri útoku z veľkej časti spolieha. Mojou výhodou by mohla byť rýchlosť, ale ťažko odhadnúť koľko sily budem musieť dať do jedného úderu, aby som mu aspoň postrapatil účes.
"No tak, na čo čakáš Zelenáč! Zaútoč! No tak, chcem vidieť čo v tebe je!" Jeho hlas sa ozýval v telocvični, mal som pocit ako keby som sa ocitol na fronte, ale jeho slová zapôsobili a vrhol som sa vpred. Medveď sa po mne zahnal, prikrčil som sa a venoval mu niekoľko úderov na solar plexus, potom ma vykryl a odsotil. Spamätal sa rýchlejšie ako som očakával a hneď po mne vyštartoval. Tentokrát ma zasiahol a počul som ako mi zaprašťali kosti v sánke. Bol to tvrdý úder, aj cez rukavice to bolo ako dostať kladivom.
Zachytil som sa zábrany na ringu a pľul krv zatiaľ čo Medveď na opačnej strane poskakoval. Neustále sa držal v pohybe a nespúšťal zo mňa zrak. "Tak čo Zelenáč, už máš dosť?"
Vzchopil som sa a zaujal postoj, v sánke mi pulzovalo a cítil som ako začína opúchať, ale snažil som sa to ignorovať a sústrediť svoju pozornosť na Medveďa.
Tentokrát sa na mňa vrhol ako prvý, znova som sa niekoľkokrát uhol a vykrýval jeho údery keď som si všimol medzeru v jeho obrane a okamžite ju využil. Znova sa na mňa zahnal, vyhol som sa a chytil ho za zápästie. Druhou rukou som mu venoval nepríjemný úder na lakeť z vonkajšej strany. Medveď skríkol a stiahol sa držiac si poranenú ruku. Uniklo mu zopár nadávok, no spamätával sa rýchlo, pár razy skúsil rukou pohnúť a keď mu došlo, že nie je zlomená, znova zaujal postoj, tentokrát mu v očiach blčalo a doslova na mňa skočil, ale bol som rýchlejší a podarilo sa mi uskočiť nabok. "To nebolo zlé Zelenáč, tak predsa v tebe niečo je." Zadíval sa mi do očí s dravým úsmevom. Boj ho očividne tešil.
V tom sa Medveď zvrtol tak rýchlo, že som nestihol zareagovať, chytil ma za ruku, čím mi znemožnil uniknúť a podkopol nohy, tie vyleteli do vzduchu a ja som tvrdo dopadol na žinenku. Lapajúc po vzduchu som sa pokúsil vstať, ale zinkasoval som kopanec do rebier po ktorom som sa znova ocitol na chrbte.
Počul som ako niekto zatlieskal a Medveď sa uvoľnil, zrejme to malo znamenať koniec zápasu. Odrazu sa nado mnou skláňala Astrid s tým svojim žiarivým úsmevom. "V poriadku Jonathan?" Stále sa usmievala, ale v očiach sa jej zrkadlila starosť. Tak nejak ma to potešilo. "Jasné." Prevalil som sa na bok a pomaly vstal. Neskutočne to bolelo, ale nechcel som vyzerať ako slaboch.
"Hej, si v poriadku?" Otočil som sa na Medveďa, ktorý sa nadšene usmieval od ucha k uchu. Prikývol som.
"Si celkom rýchly. Fakt si ma prekvapil, ale dám ti jednu radu kamoš, nabudúce ma nepodceňuj. To že je niekto veľký, ešte neznamená, že je aj pomalý." Stále sa usmieval a mal dobrú náladu, ale to mu nebránilo poúčať ma. Na to som mu však nemal čo povedať, naozaj som podcenil jeho rýchlosť, bola to tvrdá lekcia.

Astrid ma vzala do oddelenej časti miestnosti, kde ako sa ukázalo sú šatne a ošetrovňa. Šikovne sa pustila do ošetrovania mojich zranení. Určite to nerobila po prvý krát. "Takže ty si tu aj niečo ako sestrička?" Usmiala sa, ale neprestávala mi čistiť odreniny nad okom.
"Skôr doktorka. Študovala som medicínu." Trhol som sa keď mi na ranu priložila štípajúci dezinfekčný roztok. "Prepáč." Povedala nežne, ale pokračovala.
"Astrid." Medzi dverami stál Sebastián a skúmavo nás pozoroval. "Nemusíš sa o toho nového tak starať, to si tie rany nevie vyčistiť aj sám?" Astrid si povzdychla a vstala.
Podišla k Sebastiánovi a položila mu ruku na rameno. "Ale, ale, hádam len nežiarliš?!" Mrkla na mňa a odišla za ostatnými. Myslím, že už rozumiem tomu, prečo ma tento chlap nemá rád.
Vzal som si tampón napustený dezinfekciou a pokračoval v čistení. Neuvedomil som si to, ale Sebastián ešte vždy postával vo dverách a opieral sa o zárubňu. "Potrebuješ ešte niečo?" Opýtal som sa mierne podráždene a venoval mu pohľad. Jeho reakcii som však celkom nepochopil, len sa na mňa znova posmešne usmial a odišiel.

6. Lovecký brloh (Pod krídlami noci)

21. dubna 2015 v 23:35 | Lilith

6. Lovecký brloh

Už som sa chystal opustiť kanceláriu, keď mi zazvonil mobil. Pozrel som sa na číslo a neveril vlastným očiam. "Prosím, len mi nepovedzte, že máme ďalšiu mŕtvolu, na dnes už toho umierania bolo naozaj viac ako dosť."
Na druhej strane linky sa ozval chrapľavý smiech. "Si zábavný Mladý, ja len dúfam, že ťa ten humor tak skoro neopustí, je to naozaj osviežujúce."
"Čo potrebujete, je ráno a konečne mi skončila šichta, tak ak sa nenahneváte, rád by som šiel domov a konečne si ľahol do postele." Asi som povedal niečo naozaj zábavné, pretože Alastor sa znova zasmial tým svojim charakteristickým, chrapľavým smiechom.
"Práca lovca nikdy nekončí kamarát, zvykaj si." Odmlčal sa a vzápätí prehovoril. "Príď o dve hodiny do starej budovy za národným divadlom, pri vchode bude sedieť starý muž. Opýta sa ťa, kto si, a ty mu odpovedz: Kým žijem som tým, kto dáva večný odpočinok nemŕtvym. Je to jasné?"
Nevychádzal som z úžasu a podráždene mu odpovedal. "Vy nikdy nespíte, alebo čo? A čo to má byť? Tajné heslo? To ako vážne?!" Alastor si povzdychol.
"Zdá sa, že tomu stále nerozumieš. Tak ja ti to vysvetlím, mal si z pekla šťastie, že si narazil na lovca ako som ja. Iný lovec by s tebou nestrácal jediné slovo, počkal by do rána, než ho budete musieť podľa zákona prepustiť. Potom by jednoducho zmizol z mesta a už nikdy by si o ňom nepočul." Odmlčal sa. "Spoločenstvo lovcov je tajná organizácia o ktorej bežný smrteľník nič netuší. Nenájdeš nás na internete a ani z kníh sa toho o nás veľa nedozvieš. Pre tento svet sme rovnaký mýtus ako Cainove deti. Takže keď ti ten muž položí otázku, tak mu odpovieš heslom. Jasné? A ak sa ti to nepáči, tak bohužiaľ, ale už si súhlasil. Varoval som ťa, že cesta späť nevedie."
Stál som tam vo dverách do kancelárie ako obarený, ale Alastorova odpoveď neposkytovala priestor na kompromisy. Musel som súhlasiť, ale nebude to mať so mnou ľahké, nech už ma volá z akéhokoľvek dôvodu. "Dobre, prídem tam, ale varujem vás, že keď som unavený, tak nie som veľmi príjemný spoločník." Alastor sa znova zachechtal.
"Budeme ťa čakať, takže ti radím nemeškať." V telefóne sa ozval obsadzovací tón a ja som sa vybral rezkou chôdzou k autu. Ak nič iné, tak som sa chcel doma zastaviť po čisté oblečenie a rýchlu sprchu, ak budem mať šťastie, tak stihnem aj niečo pod zub.

Mal som šťastie a podarilo sa mi zaparkovať v uličke vedľa divadla. Pár minút k dobru mi ešte zvýšilo, ale radšej sa poponáhľam. Alastor vyzerá na ten typ človeka, čo zo srdca čakanie nenávidí.
Prišiel som na koniec ulice, čo sa ťahala pozdĺž honosnej budovy národného divadla. Všade bol pokoj a ticho. Zabočil som a na starých schodoch zbadal muža, čo kŕmil holuby. Na pohľad vyzeral ako obyčajný postarší pán, čo si ráno vyšiel trocha na čerství vzduch. Podišiel som k nemu bližšie a on zdvihol pohľad od holubov, prehovoril: "Dobré ráno pane. To dnes máme ale pekné počasie, všakže?"
"Áno, dnes to vyzerá, že bude po celý deň slnečno." Nemám veľký talent nezáväzne konverzovať a tak ma nenapadlo ako by som mal pokračovať v rozhovore. Sledoval som hrkútajúcich vtákov ako sa kŕmia odrobinkami.
"Pane, môžem sa vás opýtať kto ste? Tak skoro ráno tu veľa ľudí nevídam. Je to príjemná zmena."
Je to tu, pomyslel som si. To je tá otázka, len dúfam, že je to ten človek, lebo inak zo seba urobím totálneho blbca. "Kým žijem som tým, kto dáva večný odpočinok nemŕtvym."
"Nech aj duša hriešnika nájde odpočinku." Odpovedal a vstal. "Takže vy ste ten detektív Gray ktorého Alastor spomínal. Vitajte v brlohu." Usmial sa a pokynul mi smerom ku vchodu do budovy. "Ja som Frederik a robím tu vrátnika."
"Skutočne? Som prekvapený že lovci zamestnávajú ľudí aj na podobné pozície. To ste nič lepšie nezohnal?"
Frederikov srdečný smiech sa rozľahol vo vchode do budovy. "To vieš, lovec vo výslužbe už nemá mnoho pracovných príležitostí. Loveckú profesiu si do životopisu nikto so zdravým rozumom nezapíše." Mohlo mi to napadnúť, ale tento muž vôbec nepôsobil dojmom lovca, tak ako Alastor. Ten už na pohľad vyvolával dojem, že s ním je neradno sa zahrávať. Zatiaľ čo tento muž pôsobil ako mierumilovný starček, ktorého najväčšou starosťou je rozmaznávanie vnúčat a kŕmenie holubov.
V budove to vyzeralo, ako v každej inej bytovke, nebolo tu nič čo by pútalo pozornosť okoloidúcich, ani len hlučný susedia. Šli sme ku dverám, ktoré očividne viedli do pivnice. Frederik mi otvoril a ukázal aby som šiel dnu.
"Dole už na teba čakajú, nováčikov tu často nemávame a keď už, tak väčšinou rýchlo umierajú, s tebou to snáď bude iné. Držím palce detektív."
"Vy so mnou nepôjdete?" Mal som z toho tmavého, stiesneného priestoru trocha obavy, nie, že by som trpel klaustrofóbiou, ale tam hore som sa predsa len cítil o niečo lepšie.
"Ja som len vrátnik, nemaj obavy. Tam dole ťa nikto neuhryzne." Zasmial sa a zavrel za mnou dvere.
Zišiel som po tých pár slabo osvetlených kamenných schodoch a ocitol sa v zaprášenej pivničnej chodbe. Bola široká a prázdna, na opačnej strane sa týčili dvojkrídlové dvere s tepaného železa. Nad nimi visel symbol. Vytiahol som zo saka Alastorovu vizitku a porovnal ich. Zhodovali sa.
Prešiel som chodbou a otvoril dvere za ktorými sa nachádzala obrovská knižnica. Cítil som sa, ako keby som vstúpil do iného sveta. Priestor bol zariadený v gotickom štýle a všetok nábytok bol vyrobený z dreva. Police plné už na pohľad starých kníh sa tiahli od steny k stene a siahali až po neveľmi vysoký strop. Čo však táto miestnosť nemala do výšky, to kompenzovala svojou ohromnou rozlohou. Uprostred miestnosti stálo niekoľko stolov, zrejme určených na štúdium.
Na opačnej strane miestnosti sa nachádzalo niekoľko ďalších dverí. Všetky boli zatvorené a ja som sa akosi nevedel rozhodnúť, či ich mám preskúmať alebo radšej počkať tu.
Nad hlodavou zvedavosťou nakoniec vyhrala slušnosť. Vybral som sa k policiam s knihami a obzeral si ich. Niektoré knihy sa nachádzali v zasklenej vitríne. Určite to boli vzácne kusy, mnohé z nich vyzerali, ako keby im už veľa času nezostávalo a odbije ich posledná, čitateľská hodinka.
V otvorených policiach sa nachádzali rôzne knihy o mýtoch a folklóre snáď z celého sveta. Osobne ma asi najviac pobavili zväzky loveckých príručiek pre začiatočníkov, pokročilých a profesionálov. Ako keby bolo na zabíjaní niečo ťažké, že sa o tom museli toľko rozpisovať. Zabil som už veľa ľudí, zlých ľudí. Stlačiť spúšť je jednoduché, to čo je naozaj ťažké, je žiť po zbytok života s vedomím, že som sa zahral na Boha a pripravil niekoho o život. Nikto na svete by nemal mať právo vziať život inej živej bytosti, ale v tejto profesii sú situácie v ktorých nie vždy mám na výber.
"Vidím, že sa bavíš, páči sa ti naša knižnica?" Poznám ho len krátko, ale ten hlas by som už spoznal kdekoľvek.
"Niektoré kúsky sú celkom zaujímavé. No radšej by som sa porozprával o tom, prečo si ma sem zavolal Alastor. Celú noc som nespal a veru že to nebola ľahká noc." Moja podráždenosť ho vôbec nevyviedla z miery. Otočil som sa k nemu a zbadal, že nie sme v miestnosti sami. Za Alastorom stála skupinka, ktorá mi venovala svoje skúmavé, miestami pobavené pohľady.
"Všetko ti vysvetlím, ale najskôr by ste sa mali zoznámiť. Títo ľudia za mnou sú súčasťou spoločenstva, nauč sa s nimi vychádzať, pretože nikdy nevieš, ktorý z nich ti môže zachrániť život." Ukázal rukou na mladú ženu stojacu po jeho pravici. "Toto je Astrid. Buď k nej zhovievavý, má trocha ostrý jazyk."
"Čo na srdci, to na jazyku." Zaštebotala a s úsmevom na pekne tvarovaných, červených perách mi zamávala.
"Toto je Brad, ale voláme ho aj Medveď." Prehovoril, dívajúc sa na obrovského muža, ktorý vyzeral ako profesionálny zápasník. Už od pohľadu bolo očividné, prečo mu začali hovoriť Medveď.
Stroho mi pokynul hlavou na pozdrav a Alastor pokračoval ukazujúc na mladého ázijského muža atletickej postavy s jazvou pod ľavým okom. "Tohto mladíka k nám z Japonska preradili len nedávno, volá sa Ichirou."
"Ohayou." Vôbec som mu nerozumel, ale nikto nevyzeral, že by sa obťažoval s prekladom. Aj Alastor to prešiel mlčaním a už sa pozeral na posledného muža, ktorý sa opieral o zárubňu dverí s knihou v ruke.
"Toto je miestny knihomoľ Sebastian, ale hovoríme mu aj Šalamún. Ak budeš chcieť čokoľvek vedieť, tak hľadaj pomoc u neho, vie o všetko." Alastor sa znova pozrel na mňa akoby na niečo čakal. Došlo mi, že asi na predstavenie.
"Ehm, teší ma, ja som detektív Jonathan Gray. Som rád, že spolu budeme spolupracovať." Astrid mi vyšla v ústrety ako prvá a ostatní ju trocha zdržanlivo nasledovali. Zastavila sa len kúsok predo mnou a natiahla ku mne ruku.
Chvíľu som na ňu zízal ako keby ma chcela vážne pohrýzť, ale potom som si uvedomil aká je moja zdržanlivosť nemiestna a podal som jej tú svoju. "Tiež som rada Jonathan." Jej úsmev bol rovnako hrejivý ako slnečné lúče tam vonku. Aj napriek tmavému oblečeniu, hodvábnym ebenovým vlasom a o niečo výraznejšiemu make-upu som mal pocit, že naozaj žiary a po chvíli sa okolo nej naozaj zjavila belavá žiara a ja som bol tak vyvedený z miery, že som jej tú ruku zabudol pustiť.
"Tak ako Astrid?" Opýtal sa jej po chvíli Alastor.
Astrid mu neodpovedala, namiesto toho sa mi zadívala hlboko do očí a ešte pevnejšie mi stisla ruku, mal som pocit ako keby ma zhypnotizovala. "Povedz mi, čo vidíš Jonathan."
Zrak sa mi rozostroval a žiara bola stále výraznejšia, jej telo obklopovala belavá hmla, ktorá naberala na farebnosti. "Vidím okolo teba farebnú hmlu. A... ty žiariš?" V tom, ako keby uťalo, Astrid mi pustila ruku a kúsok odstúpila aby mi dopriala priestor. Lapal som po dychu a konečne začal zaostrovať. "Čo to bolo?" Opýtal som sa zmätene a snažil sa pohľadom zamerať Alastora.
"Jedna zo schopností Astrid." Odpovedal mi Sebastián. "Astrid je veľmi schopný manipulátor s ľudskou energiou. Potrebovali sme vedieť či nám k niečomu budeš, ale očividne sa dokážeš naučiť energetickej práci, čo je naozaj užitočné, ak máš byť lovcom. Vlastne je to nutné minimum, bez talentu by si nám tu len zavadzal."
"Čo prosím?" Akosi som nepobral jeho vysvetlenie. O tieto veci som sa nikdy nezaujímal a nebolo mi vôbec jasné, čo sa to do pekla pred chvíľou stalo.
Slova sa ujala Astrid. "To, čo si pred chvíľou videl, bola moja aura. Pomocou svojej energie som ťa stimulovala k tomu aby sa aktivovali tvoje skryté schopnosti. Keď si bol schopný vidieť auru, tak predpokladáme, že budeš schopný manipulovať s energiou podobne ako ja. Je to veľká výhoda, pretože aj vampíri dokážu manipulovať s energiou, aj keď sú ich schopnosti v tomto ohľade väčšinou na vyššej úrovni ako tie naše. Zatiaľ sa tým však nemusíš zaťažovať. Najskôr sa budeš musieť naučiť čo to z boja na blízko, aby si sa mohol venovať rozvoju svojich schopností."
"Mám sa učiť biť? Veď som policajt, to nás učili už na akadémii."
"Ale tu nie sme na akadémii. Lovci tam vonku zomierajú a môžeš mi veriť, že to, čo ťa naučili ti tam vonku bude proti tým beštiám prd platné. Ja som býval v námornej pechote a než som prišiel sem, tak som nemal ani potuchy, čo je to skutočný tréning. Máš sa na čo tešiť, budeš potiť krv zelenáč." Z Medveďových slov mi naskakovala husina po celom tele.
"No tak, už ho nestraš, lebo vezme nohy na plecia." Bolo od Astrid milé, že sa ma pokúsila zastať, ale jej slová ma akurát tak naštartovali. Fakt som nechcel hneď v prvý deň vyzerať ako padavka, ktorá sa zosype už len pri predstave toho, čo ju tam vonku čaká.
Napriamil som sa a venoval im pevný pohľad plný odhodlania. "Takže, kedy začneme?"

Slovník:
Ohayou - ahoj

5.Bratia (Pod krídlami noci)

21. dubna 2015 v 11:53 | Lilith
5.Bratia

Vrátil som sa do domu ktorý sme si s bratmi prenajali na predmestí. Nebolo to nič veľké a vôbec to nevyhovovalo môjmu vkusu, no rozhodol som sa, že netreba pútať zbytočnú pozornosť. V dome nikto nebol, bratia sú stále niekde tam vonku, dúfam, že si dajú záležať na tom aby sem nepriviedli políciu.
Bol som unavený, ale rozhodol som sa počkať, bolo nevyhnutné prehovoriť im do duše. Sadol som si do čalúneného kresla pri krbe a čakal. Na skrátenie dlhej chvíle som si vzal kus dreva od krbu a nožom som ho začal orezávať tak, aby vznikol ostrý hrot. Upokojovalo ma to a mohol som nerušene rozmýšľať o tom ako vyriešim vzniknutú situáciu. Nebol som v tom nevinne, ale oni sa správali ako utrhnutí z reťaze. Získali si pozornosť celého policajného zboru, nehovoriac o lovcoch ktorými sa to tu začalo doslova hemžiť. Všetci sa venovali prípadu kŕmneho hniezda, čo tam po jednej mŕtvej v parku, keď ich majú v márnici naporcovaných tucet. Možno im ani nenapadne, že by spolu tieto prípady mohli nejako súvisieť.
Nedalo mi to však pokoj. V meste je Alastor a ten pozná moje spôsoby. Určite si domyslel koho to bola práca. Možno bola predsa len chyba nechať ju v tom záhone, ale nedokázal som si pomôcť. Zvyk je zvyk a skôr či neskôr by jej telo aj tak našli. Ak nič iné, tak som tým ľuďom doprial nezabudnuteľný zážitok z môjho umenia.
Pousmial som sa pri tej predstave.

"Loren, ty už si doma?" Dvere sa otvorili a dnu vpadol Damien, jeden z mojich mladších bratov. Usmieval sa od ucha k uchu ako idiot a bolo z neho cítiť nočný vzduch a čerstvú krv.
"Kde sú ostatní?" Opýtal som sa nedbalo.
Damien samozrejme neodolal hodenej kosti a okamžite sa rozhovoril. "To by si neveril, čo sa nám dnes stalo. Ten starý lovec vpadol do nášho kŕmneho hniezda a aj by nás dostal, keby tam chvíľu po ňom nevbehol takmer celý policajný zbor. Lovca chytili, ale my sme sa museli rozdeliť aby sme ich zmiatli. Poviem ti braček, mal si vidieť ako sa tvárili keď objavili tie telá." Rehotal sa ako pubertiak a pokračoval, "boli z toho úplne hotoví. Už dávno som sa tak dobre nebavil ako počas dnešnej naháňačky." Rapotal vzrušene.
Vstal som zo svojho miesta a podišiel o niečo bližšie, zrejme si to vyložil ako prejav záujmu z mojej strany. "Idiot!" A vrazil som mu kôl rovno do žalúdka.
Damien sa prehol v páse a pomedzi stisnuté zuby mu unikol ston spolu s nadávkou. "Zbláznili ste sa?! Urobiť si kŕmne hniezdo v sklade uprostred mesta?! Ako dlho ste si mysleli, že to vydrží?! Sotva ho našli a už sú toho plné správy, našli tam takmer každého kto zmizol za posledný mesiac. Vedel som, že ste neschopní idioti, ale neveril som, že by ste mohli byť až takí hlúpi."
"Prepáč... uhm, prepáč nám to... Loren." Vytrhol si kôl z brucha a zrútil sa na kolená. Kôl dopadol vedľa neho. "Nemysleli sme si, že by sa do toho skladu niekto dostal keď bude zamknutý."
"Ako vidíš drahý Damien, tak náhoda je sviňa. Nie len, že vás vystopoval lovec, ale ešte vás aj niekto videl a udal na polícii." Vrátil som sa späť do pohodlia čalúneného kresla. "Teraz mi zmizni z očí a povedz bratom nech sa tu tiež neukazujú, nie som si istí, ako dlho sa ešte dokážem ovládať."
"Ako si želáš." Počul som ako vstáva zo zeme a šuchce sa ku dverám. Keď stony zanikli, opäť som sa trocha uvoľnil.
Mimo pubertálneho, neuveriteľne problémového Damiena mám ešte dvoch bratov.
Staršieho brata Ábela, ten je pre mňa aj po toľkých spoločne strávených rokoch stále záhadou. Ešte vždy neviem nič o jeho pôvode, ale je silný a preto budem radšej bojovať po jeho boku ako stáť proti nemu. Predpokladám, že tie roztrhané telá má na svedomí práve on, pri kŕmení sa nikdy nevedel riadne ovládať.
Môj druhý brat sa volá Seiji. Našiel som ho ako sa túla v uliciach Tokya. Prechádzajúc sa sám, opustený za daždivej noci, tak nejak som v ňom uvidel kus seba samého z doby, keď ma Izabell premenila. S tou takmer dievčenskou tvárou a smutným výrazom vyzeral ako opustené šteniatko. V tej dobe mal len sedemnásť rokov, nevedel kto ho premenil a z domu ušiel aby neublížil svojim rodičom. Bolo mi ho ľúto a tak som ho vzal so sebou.
"Loren." Bol to Seijiho hlas čo ku mne doliehal odo dverí.
Napadlo mi, či nevie čítať myšlienky, ale hneď som tú myšlienku zavrhol. "Damien ti nepovedal, aby ste ma nechali o samote?" Opýtal som sa neskrývajúc podráždený tón v hlase.
"Povedal, aj keď mu vďaka tebe nebolo veľmi rozumieť. Nemyslíš, že si to trocha prehnal?" Seiji bol vždy ten starostlivý, ale nedokázal povedať nie na Damienove hlúpe nápady. Tí dvaja si boli blízky ako skutoční, krvou spriaznení bratia, hoci nimi prirodzene neboli.
"Myslíš? Pretože ja mám dojem, že som bol až príliš mierny." Drevená podlaha zavŕzgala pod Seijiho nohami.
"Loren, netvárme sa že si neomylný, viem o tom dievčati čo si nechal v parku, tiež je to v správach. Nerozumiem prečo ťa tak rozčuľuje všetko čo Damien urobí. Dokonca aj Ábel súhlasil s výberom toho miesta, ale jeho by si nikdy na kôl nenabodol všakže." Irónia v jeho hlase ma podráždila, ale prešiel som tú poznámku mlčaním. "A aj ja som tam bol, tak potrestaj mňa! Prečo by si to mal vždy za všetkých odniesť len Damien a pritom k tebe vzhliada ako k vlastnému bratovi."
Udrel som päsťou do stola až bolo počuť zapraskanie dreva. "Ale my nie sme skutoční bratia, tak na mňa nechoď s týmito rečami o rodine! Celé to bol pôvodne Damienov nápad. Áno, či nie?" Díval som sa Seijimu do očí, každí z nás mal svoj pohľad na vec a keď šlo o moje spôsoby výchovy, tak sme sa častokrát nezhodovali. Seiji sa rád staval do úlohy Damienovho ochrancu.
"Áno, ale..."
"Žiadne ale! Damien sa musí naučiť myslieť a až potom konať a ty sa musíš naučiť povedať mu NIE!" Hlas sa mi začínal triasť od hnevu. Sotva som sa držal aby som mu nezakrútil krkom.
"A čo Ábel, aj on tam bol. Aj na neho nakričíš ak sa Damiena zastane?"
"Ábelovi je jedno kedy a kde sa nakŕmi, s tým aký je silný nemá jediný dôvod báť sa ľudí, či väčšiny lovcov, ak ste mu povedali, že je to bezpečné miesto, tak nemal dôvod nesúhlasiť. O ostatné veci sa nikdy príliš nestaral." Seiji si rezignovane povzdychol, vedel že mám pravdu.
"Loren, nehnevaj sa už na Damiena, naozaj ho to mrzí." Prosil ma pohľadom. Bál sa o svojho brata.
Väčšina vampírov, ktorí sa rozhodnú žiť s inými svojho druhu bez milostného pomeru, tak robí kvôli výhodám, ktoré spolužitie v skupine ponúka, alebo z nevyhnutnosti. Pre Seijiho sme znamenali viac ako len to, pre neho sme boli náhrada za rodinu, ktorej sa musel vzdať. Rozumel som tomu, ale stále som to nedokázal plne akceptovať.
"Dobre, zabudnime na to, ale nabudúce mi povedzte čo máte v pláne skôr ako sa o tom dozviem z iného zdroja. Je ti to jasné?" Už mi dochádzala trpezlivosť a únava sa ma zmocňoval čoraz viac, dnešná noc bola príliš rušná a prvé slnečné lúče už prenikali do miestnosti spoza závesov. Slnko nás síce nezabije, ale s tak citlivými zmyslami je pohodlnejšie vyhýbať sa mu.
Seijiho tvár sa po mojich slovách celá rozjasnila. "Vďaka Loren, Damien bude určite šťastný keď mu to poviem a aj Ábelovi odľahne, sám si chcel s tebou pohovoriť, ale presvedčil som ho že to zvládnem." Otočil sa a spokojne vypochodoval z miestnosti.
Šťastný alebo nie, ja budem ten kto to teraz musí vyriešiť. Pomyslel som si trpko.

Zbieram REF body na piste-povidky.cz, tak prosím kliknite, ak sa vám moje dielo páči: TU

4.Chladná krása (Pod krídlami noci)

20. dubna 2015 v 1:00 | Lilith

4.Chladná krása

Sedím v kancelárii a prezerám si vizitku, ktorú mi pri odchode podstrčil Alastor. Na jednej strane je vytlačený symbol pripomínajúci kríž a pod ním telefónne číslo, na tej druhej je perom dopísané: "Zavolaj ak to bude potrebné."
Ozvalo sa zaklopanie. "Detektív, našli ďalšiu mŕtvu bez krvi." Okamžite som spozornel.
"Kde?" Nečakal som, že sa ešte dnes večer niečo stane, obzvlášť po tom príšernom náleze som dúfal v pokojný zbytok noci.
"V parku, je to vraj čašníčka z neďalekého baru, čo sa volá Eden. Jej meno je Mary Brownová."
"Už vieme ako zomrela?"
"Vraj to nevyzerá, že by sa bránila, ale na krku má dve malé ranky, je takmer isté, že zomrela podobne ako tie predošlé obete, ale na tomto prípade je niečo iné. Telo nebolo tak zmasakrované a je vraj starostlivo uložené. Mám im povedať nech s telom nehýbu kým nedorazíte na miesto činu?"
"Áno, nech sa jej nikto ani nedotkne, chcem to vidieť na vlastné oči."
"Áno detektív, hneď to zariadim." Môj podriadený opustil pracovňu a ja som okamžite vytočil telefónne číslo z vizitky.
Telefón zvonil nekonečne dlho, už som chcel zavesiť keď sa ozval chrapľavý hlas. "Ty sa teda neflákaš Mladý, čo pre mňa máš?"
"Telo. V parku našli mŕtve dievča bez krvi." Na druhej strane bolo chvíľu ticho, no potom sa pokojne ozval.
"Zaujímavé. Som kúsok odtiaľ. Môžeme sa stretnúť na mieste činu?"
"Iste." Zavesil som a pobral sa k služobnému autu.

Dorazil som na miesto činu. Na parkovisku som videl postávajúceho Alastora, snažil sa nakúkať za pásku, ale policajt čo tam stál bol neodbytný a všemožne sa mu snažil brániť vo výhľade. "Pane odstúpte, sem civilisti nemajú prístup."
"Dobrý večer. Som detektív Gray. Máte tu nejaký problém?" Policajt sa na mňa zadíval a očividne sa u mňa rozhodol hľadať pomoc. Alastor tu už asi postával nejakú chvíľu, ten mladík začínal vyzerať zúfalo.
"Dobrý večer pán detektív. Už dobrých desať minút sa snažím tohto pána presvedčiť aby sa držal od miesta činu čo najďalej, ale úplne ma ignoruje." Pozrel som sa na Alastora, ale toho očividne zaujímalo len to, čo sa nachádza za tou páskou.
"To je v poriadku, ten pán je tu so mnou, je to môj asistent." Policajt na mňa chvíľu nechápavo vyvaľoval oči, no napokon neochotne odstúpil.
Zdvihol som pásku a naznačil Alastorovi nech ide prvý. Ten sa však takmer okamžite zastavil a začal sa prehrabávať v tráve. Rozhodol som sa sledovať ho. Trvalo to pár minút a potom sa pohol ďalej, akoby sledoval nejakú stopu. Prišli sme až k záhonu ruží a vtedy som uvidel telo. Nikto s ním ešte nepohol, presne tak ako sľúbili. Ak by som nevedel, že je mŕtva, tak by som povedal, že tam len odpočíva. Ten výjav bol morbídne krásny.
"Chladná krása." Prudko som sa otočil na Alastora, ktorý stál len kúsok za mnou a tiež nespúšťal zrak z krásnej ženy v záplave kvetov, vyzerala ako Šípkova Ruženka čakajúca na bozk od svojho princa.
"Čo prosím?" Opýtal som sa nechápavo.
"Tak tomu hovorí. Ten chlap čo to urobil, to nazýva umením. Idem po ňom už pár rokov, ale vždy sa mu podarí uniknúť. Svoje obete si vyberá, aj keď táto nevyzerá ako tie ostatné, zrejme sa nutne potreboval nasýtiť, inak by si nikdy nevybral ženu, ktorá chodí takto oblečená. Má rád ženy, čo vzbudzujú dojem nevinnosti." Obišiel záhon a priblížil sa k telu z opačnej strany. Skúmavo hľadel do mŕtvej tváre a potom povedal: "Vidíte jej oči?"
Prišiel som bližšie, ale nič neobvyklé som si nevšimol. "Áno, čo je s nimi?"
"Nemá ich celkom zatvorené. Je to niečo ako jeho podpis. Všetky jeho obete boli pekné ženy. Po smrti ich naaranžoval a z nejakého dôvodu im nechal pootvorené oči." Prudko sa narovnal a začal sa prechádzať okolo. "Dobre si zapamätaj všetko čo som ti teraz povedal, jedného dňa sa ti to ako lovcovi ešte hodí, dbaj na detaily. Väčšina vampírov sú zvery, ale sú medzi nimi i sofistikovaní jedinci, tí patria k tým najnebezpečnejším s akými sa môžeš stretnúť, pretože sú podstatne opatrnejší a prefíkanejší."
"Dobre. Vezmem si vaše rady k srdcu, ale mám otázku." Pozrel sa mi do očí a vyčkával. "Tam v tráve, čo ste hľadal?" Ukázal som na miesto odkiaľ sme prišli.
"Stopy samozrejme. Ešte sa máš čo učiť Mladý. Priniesol ju sem, byť vami, tak prehľadám okolité tmavé uličky, možno tam niečo nájdete, aj keď ja osobne by som sa na to veľmi nespoliehal." Zostal som na neho pozerať s pootvorenými ústami. Všimol si to. "Nepozeraj sa tak na mňa, časom sa všetko naučíš. Všetci vampíri sú štíhli a pružní, nepotrebujú toľko ľudskej stravy ako my. Preto, keď som si všimol hlbokých mužských stôp vedúcich k záhonu, tak mi bolo jasné, že ju sem priniesol, tie stopy boli ešte čerstvé, mohli patriť jedine páchateľovi."
"Ja som tam žiadne stopy nevidel a ani nikto iní si ich nevšimol." Oponoval som mu.
"Ako hovorím, ešte sa máš čo učiť." A venoval mi povzbudivý úsmev. "Nezabudnite pozrieť tie uličky, ja už som videl dosť, takže pôjdem." Otočil sa mi chrbtom a vybral sa na odchod.
Chvíľu som tam len tak stál a nemo zízal na jeho vzďaľujúci sa chrbát. Nakoniec som však pohľad odvrátil a zameral sa na policajta ktorý bol ku mne najbližšie. "Hej vy." Mávol som na neho.
"Áno pane?" Tento vyzeral skúsene, na jeho tvári nebolo pri pohľade na mŕtvolu znať žiadne emócie.
"Obeť sem s najväčšou pravdepodobnosťou preniesli. Prehľadajte okolité uličky a dajte mi vedieť či ste niečo našli. Začnite tými, ktoré sa nachádzajú v okolí jej pracoviska."
"Hneď to bude pane." Odpovedal mi a odišiel.
Vrátil som sa k telu. Chcel som si prezrieť rany, ktoré mala s najväčšou pravdepodobnosťou po uhryznutí. Odhrnul som jej plavé vlasy z krku a zadíval sa na dva, relatívne malé, otvory. Okolo rany sa nenachádzala takmer žiadna krv a na jej oblečení, bolo len zopár drobných kvapiek. Čím dlhšie som sa díval na telo pred sebou, tým jednoduchšie bolo uveriť, že toto všetko má na svedomí skutočný démon.
"Pane, kto si myslíte že by bol schopný niečoho takého?" Ozval sa policajt zapisujúci si detaily z miesta činu. No teraz zdvihol pohľad od svojich dokumentov a čakal na moju odpoveď.
"To naozaj neviem, ale musíme ho zastaviť." Policajt mi mlčky prikývol a vrátil sa späť k svojej práci.

Zbieram REF body na piste-povidky.cz, tak prosím kliknite, ak sa vám moje dielo páči: TU

3. Na love (Pod krídlami noci)

19. dubna 2015 v 14:11 | Lilith

3.Na love

Konečne som vypadol z toho "ateliéru" a sadol do auta. Po celú dobu som mal čo robiť, aby som ignoroval búšenie srdca a šum krvi toho mladíka. Nekŕmil som sa už nejakú chvíľu, za to moji bratia jedli aj za mňa. Mesto bolo na nohách a lovcami sa to tu hemžilo, takže zohnať potravu bude náročné, ale určite to nebude nemožné. Ženy v týchto uliciach bažia po mladých, dobre vyzerajúcich mužoch, ktorí majú hlboko do vrecka, nemalo by mi to trvať dlho. Naštartoval som a vyrazil do ulíc.

Moja túžba po krvi a spoločnosti ma nakoniec vyhnali do nie príliš vzdialeného baru, ktorý z nejakého dôvodu pomenovali Eden, hoci od raja mal riadne ďaleko.
Najkrajšie boli na tomto mieste mladé a hlavne spoločnosti chtivé čašníčky. Krútili sa tu v tých svojich mini a ich vôňa dráždila moje hladom vyostrené zmysly.
"Ahoj krásavec, čo ti môžem ponúknuť?" Z boku sa pri mne pristavila jedna z nich a koketne na mňa špúlila pery. Spod viečok sa mi dívala do očí a v tom pohľade sa skrývalo nevypovedané pozvanie, ktorému som nedokázal odolať.
"Ak máš chvíľu čas, tak by som o niečom vedel." Opätoval som jej pohľad a ona pochopila. Rozkošnícky sa na mňa usmiala a odhalila tak svoje belostné zuby. V modrých očiach jej zaihrali nezbedné plamienky a po lícach sa rozlial rumenec.
Bol to krásny pohľad, to všetko, spolu s jej jemnou kvetinovou vôňou, srdcom, čo sa pri zvuku môjho hlasu zatrepotalo ako krídla kolibríka a šum krvi pod pokožkou, vytváralo neodolateľnú kombináciu.
"Je tu teplo, nechcela by si ísť von na čerství vzduch?" Pohodila svojou plavou hrivou a odhalila tak svoj útly krk, pre niekoho ako ja, bolo toto gesto pozvaním.
V tom sa otočila smerom k baru a zavolala na barmanku: "Jena, idem sa na chvíľu vyvetrať, zapíš mi prestávku prosím ťa." Potetovaná tmavovláska s piercingom v obočí sa na nás zadívala a potom jej s veľavravným úsmevom kývla na znamenie súhlasu.
Prekvapovala ma naivita tejto krásky, ani som sa nemusel snažiť, prakticky sa mi sama naservírovala. Ani som nedúfal, že by mohol dnešný večer dopadnúť tak dobre.
"Poďme." Chytila ma za ruku a viedla do zadnej časti baru, neskôr sa ukázalo, že je tu druhý východ vedúci do postrannej uličky. Lepšie miesto toto vtáča snáď ani vybrať nemohlo.
Sotva sme vyšli za dvere, už ma opierala o stenu a bozkávala. Dal som jej chvíľu, aby sa mohla trocha pobaviť a potom som to bol ja, kto ju opieral o chladnú stenu budovy. Od pier som prešiel k jej krku a chvíľu som ju ochutnával jazykom. Presne vo chvíli, keď jej z úst unikol vzrušený ston som sa do nej zahryzol. Pokúsila sa vzoprieť, no bolo to ako biť sa s mačiatkom, rozkošné.
Po pár minútach mi jej telo ochablo v náručí a s poslednou kvapkou z nej unikol život. Nebol som také zviera ako moji bratia, mal som vychovanie na úrovni a priečilo sa mi ponechať tak peknú pochúťku len tak pohodenú medzi odpadom.

Moji bratia by nerozumeli prečo som vzal jej telo do neďalekého parku, kde práve kvitli záhony ruží. Nerozumeli umeniu a teda i moje konanie bolo pre nich občas záhadou. Položil som jej telo priamo do stredu záplavy kvetov, vlasy som jej nechal splynúť voľne na plecia tak, aby zakryli stopy po uhryznutí. Ešte vždy mala otvorené oči a tak som jej ich privrel. Nechcel som ich celkom zavrieť, jej sklený pohľad teraz pôsobil nežne a trocha ospalo, z nejakého dôvodu mám tento výraz tváre rád. Ruky som jej zložil na bruchu a vložil do nich ružu. Pre mňa to bolo umenie, ale zároveň spôsob ako sa poďakovať. Od doby, čo som sa stal tvorom noci, síce nie som fanúšikom ľudí, no stále dokážem oceniť obeť, ktorú moja korisť musí zaplatiť, aby som ja mohol byť sýty a udržať sa pri sile.
Naposledy som jej venoval pohľad, prešiel rukou po studeno líci a zvrtol sa do noci.

Zbieram REF body na piste-povidky.cz, tak prosím kliknite, ak sa vám moje dielo páčilo: TU

Pod krídlami noci

18. dubna 2015 v 22:57 | Laya Mei

Príbehy mnohých v jeden sa spoja, pod krídlami noci odohrá sa ich boj.


Román je uverejnený na: piste-povidky.cz
Zbieram REF body na piste-povidky.cz, tak prosím kliknite, ak sa vám moje dielo páči: TU



2.Interview (Pod krídlami noci)

20. dubna 2013 v 0:40 | Lilith

2.Interview

Za noci ako je táto, keď bol jeden z najlepších lovcov v meste polapený políciou, aj keď pravdepodobne nie na dlho, by bol hriech nevyužiť príležitosť ktorej dala vzniknúť hlúposť mojich krvou spriaznených bratov. Musím túto situáciu zúročiť a urobiť prvý krok.
Beriem do ruky smartfón a vytáčam telefónne číslo. Po druhom zazvonení sa mi ozýva rozospatý hlas. "Ak to nie je dôležité, tak vás zabijem."
Pousmial som sa a pokojne mu odpovedal. "Mňa? To asi nie je vo vašich silách, no ak stále stojíte o to interview pre ten váš magazín, tak práve teraz mám chvíľu voľného času." Počul som ako sa muž na druhej strane linky prudko nadýchol.
"T-to ste vy? Bože, prepáčte mi to, ja... videl som neznáme číslo a myslel som, no, to je jedno. Vraveli ste, že máte čas? Kedy a kde by sme sa mohli stretnúť?" Cítil som dychtivosť v jeho hlase.
"Ako som povedal, teraz."
"Je neskoro, naozaj to nepočká do rána?" Znel váhavo a ja som nemienil túto šancu prepásť. Všetko sa konečne dalo do pohybu, naše odhalenie je toho nevyhnutnou súčasťou. Pritlačil som: "Stojíte o ten rozhovor? Áno alebo nie? Nie ste jediný nezávislý reportér v meste, to si určite uvedomujete." Ten muž si rezignovane povzdychol a ja som sa spokojne uvoľnil, mám ho.
"Povedzte mi kam mám prísť, oblečiem sa a hneď som tam."
"S tým si nerobte starosti, o pätnásť minút som u vás." Prehodil som ležérnym tónom.
"Čože? U mňa? To myslíte vážne?" Usmial som sa nad panikou v jeho hlase. "Prirodzene, je to problém?" V pozadí bolo počuť zopár nadávok a ženský hlas, ale prehliadol som to a čakal na odpoveď zatiaľ čo som hľadal miesto kde by sa dalo zaparkovať.
"Tak dobre, v budove kde žijem mám malý ateliér, vyhovuje vám to? U mňa doma, sa to práve teraz veľmi nehodí." Ak mám byť úprimný, tak mi bolo jedno kde sa ten rozhovor odohrá, ale nechcel som mrhať časom a hlavne som nechcel svedkov, no v meste by sme nič lepšie ako nonstop kaviareň nenašli, nehovoriac o tom, koľko našich je v túto hodinu na love.
"Môže byť, práve som zaparkoval." V telefóne bolo počuť šum. "Hneď som dole, počkajte ma pri zadnom vchode." V telefóne sa ozval obsadzovací tón.

Ateliér, ako sa neskôr ukázalo, bolo luxusné označenie pre kuticu, ktorá mi nápadne pripomínala zatuchnutú pivnicu. K mladému a ambicióznemu novinárovi akým pán Ronald Windford nepochybne je, mi to tu celé akosi nesedelo.
Tomuto mužovi sa podarilo dopátrať mojej skutočnej identity a zveril sa mi, že túži napísať článok, po ktorom zostanú čitateľom ústa otvorené dokorán, a ja, hoci som zo začiatku netúžil po takej pozornosti, som sa nakoniec rozhodol tohto človeka využiť v prospech svojich zámerov.

"Takže, než začneme, tak som povinný upozorniť vás, že tento rozhovor bude nahrávaný a následne uverejnený na mojej webovej stránke, pričom nevylučujem možnosť publikácie v niektorom z miestnych magazínov. Súhlasíte s tým?"
"Áno."
"Vaše meno prosím." Jeho hlas znie sebavedomo, ale jeho búšiace srdce svedčí o tom, ako veľmi je tento mladík rozrušení.
Jeho kolegovia iste ocenia neochvejný tón hlasu, ktorý bude zaznamenaný na tej páske. Heh, bolo by zábavné porozprávať im o tom čo počujem ja, čo cítim, tú nervozitu, rýchlo tlčúce srdce a búrlivo tečúcu krv v jeho mladých, životom naplnených žilách. Zmocňuje sa ma pokušenie...
"Pane...?"
"Prepáčte, len som sa tak zamyslel." Úsmev sa mi mimovoľne rozlial na perách pri myšlienke na tú teplú, životodárnu tekutinu. "Moje meno je Loren Haberajter."
Neustále si pripomínam dôvod toho, prečo to vlastne robím, prečo dávam interview, prečo po ňom teraz nemôžem skočiť a nakŕmiť sa. Je čas aby sa naša rasa pohla vpred a to bude začiatok konca pre tieto pokrytecké stvorenia. Musím sa držať plánu a udržať svoju túžbu pod kontrolou.
"Odkiaľ pochádzate Loren?"
"Z Veľkej Británie, avšak presné miesto nie je také dôležité ako dátum môjho narodenia, nemám pravdu?"
"Iste."
"Narodil som sa 16. Augusta 1843." Keby som dostal zrnko piesku vždy keď vidím tento výraz tváre, v ktorom sa miesi nedôverčivosť s prekvapením. Ach jaj, už dávno by mi patrila aspoň polovina tohto krásneho sveta.
"A- A kedy ste sa stali... no, veď viete." Má snáď strach z toho čo som? Je jeho strach taký veľký, že to slovo ani nedokáže vysloviť?! Smiešny človiečik a to mu tá hra na nebojácneho šla tak dobre.
"Máte zrejme na mysli večer keď sa môj život od základov zmenil, a stal som sa vampírom. Je tak?"
"Áno."
"Pamätám si to rovnako akoby sa to stalo len včera v noci. Na niečo také sa nezabúda.
Písal sa rok 1864. Bol som mladý, nezávislý a plný ideálov. Bude to znieť ako gýč, ale v tej dobe som spoznal istú prekrásnu mladú dámu. Volala sa Izabell." Sám seba som presvedčil, že už som na ňu zabudol, ale aj tak som pri vyslovení jej mena cítil chvenie. "Izabell patrila k elite. Vynikala nie len svojou krásou, ale tiež svojou inteligenciou a nadaním. Človek si ju jednoducho musel zamilovať.
S Izabell sme sa zblížili. Náš románik síce netrval dlho, no bol nezabudnuteľne vášnivý.
Jedného večera sa mi vyznala so svojim tajomstvom. Mal som v tom zmätok, a zo začiatku som si nebol istý čo mám urobiť, no jedno som vedel určite, nemôžem Izabell opustiť! V tú chvíľu som si bol istý tým, že chcem byť po jej boku.
Príliš neskoro som si uvedomil, že ma len využila, všetky tie sladké slová o tom ako chce byť navždy so mnou boli len lož. Nechal som sa zlákať jej vábením a súhlasil s premenou v nočného démona.
Vo chvíli keď som privolil k tomuto diabolskému aktu, pocítil som jej pery na mojich. Potom, čo ma pobozkala, si pomaly, nenáhlivo pritisla k perám moje zápästie a pocítil som ostrú bolesť. Jej pery sa prisali k rane a počul som ako pije moju krv. V tú chvíľu sa mi to nezdalo nechutné, len prirodzené. V tom momente som nebol nič viac než jej korisť. Plne som sa jej odovzdal až sa ma nakoniec začali zmocňovať mdloby. Čoskoro som sa ocitol na hranici života a smrti. Bol som zmierení s tým, že ma nakoniec predsa len zabije. Môj mozog bol v pohotovosti a všetko si zaznamenával až do posledného okamihu než som stratil vedomie.
O pár hodín som sa prebral v jej posteli. Skúšal som sa posadiť, no bol som prislabý. Hlava sa mi motala a neustále ma trápilo nutkanie na zvracanie. Poobzeral som sa okolo seba či neuvidím Izabell. Avšak po nej nebolo ani pamiatky. Opäť som stratil vedomie.
Keď som sa znova prebral, mal som pocit akoby ubehli celé dni a nie len pár hodín. Mohol som už vstať, aj keď ma bolel každučký sval v tele. V tej chvíli nebolo nič dôležitejšie ako nájsť Izabell. Nevidel som ju od toho večera a začínal som mať podozrenie.
Keď som sa dostal do salónu v prízemnej časti jej sídla došlo mi, že dom je opustený. Uprostred salónu zostal len jeden konferenčný stolík a na ňom ležal poskladaný kúsok papiera.
Vedel som čo na ňom bude stáť ešte skôr ako som ho otvoril:

Drahý Loren,

nepíše sa mi to ľahko, preto skôr ako čokoľvek iné ťa žiadam o odpustenie. Chceli aby som ťa zabila, no rozhodla som sa, že ti darujem večný život. Viem, že som na to nemala právo, lebo viem, že hoci si mi dal predtým svoj súhlas, tak teraz ma budeš nenávidieť.
Možno to pre teba nič neznamená, ale aj tak mám potrebu poďakovať sa ti za čas, ktorí sme spolu strávili a tiež za to, že som vďaka tebe získala to, po čom som tak dlho pátrala a preto, aj napriek tomu, že ťa teraz opúšťam, budem navždy tvojou dlžníčkou. Je mi to tak veľmi ľúto!

S láskou, navždy Tvoja Izabell.

Čítal som si ten list celé hodiny, stále dokola a aj keď som už vedel všetko, tak som nemohol uveriť tomu, čo v ňom bolo napísané."
"Ešte niekedy ste sa s ňou stretli?"
"Prvé desaťročia svojho života som obetoval pátraniu po nej, avšak neúspešne."
"Spomínate si, čo od vás získala?"
"Dlho som sa snažil na to prísť, ale nič o čom by som vedel nechýbalo, len nedávno som sa dozvedel o čo možno šlo. No radšej by som si to zatiaľ nechal pre seba."
"Samozrejme. Čo je v súčasnosti vaším zámerom?"
"Ukázať ľuďom, že nie sú jedinou inteligentnou formou života na Zemi a že sú tu aj iné tvory, ktoré ďaleko prevyšujú ich vlastné schopnosti. Chcem, aby všetci vedeli, čoho sme my Cainove deti schopné"
"V poriadku, to bude na dnes všetko. Ďakujem za rozhovor Loren. Som si istí, že z tohto článku sa stane trhák, ani neviete aký som rád, že sme sa nakoniec predsa len stretli. Veľmi ma tešilo." Formálne sme si podali ruky.
"Aj mňa tešilo pán Windford. Dúfam, že sa postaráte o propagáciu a tento rozhovor bude mať sľúbený efekt."
"Nemajte obavy pane, o všetko potrebné sa osobne postarám."

Zbieram REF body na piste-povidky.cz, tak prosím kliknite, ak sa vám moje dielo páčilo: TU

Lucy: 1. diel

9. června 2012 v 23:31 | Lilith

Detstvo



Celý môj život, kam až moja pamäť siaha, mi niečo dôležité chýbalo. Moje myšlienky sa uberali niekam do neznáma a ja som ich mohla len slepo nasledovať.

Bola som ešte malé dieťa keď sa to všetko začalo. V mojej detskej mysli sa začali objavovať obrazy. Začala som cítiť veci ľuďom celkom neznáme. Prítomnosť tých, čo už nemôžu hovoriť, prítomnosť tých, ktorých mi živý strádame- mŕtvych.

V mojej hlave zvádzalo svetlo boj s temnotou. Cítila som však istú rovnováhu. Moja fantázia ma často viedla raz jedným a raz druhým smerom. Bola som len nástrojom. Čo ma však viedlo?! Aká sila mi udávala smer môjho bytia?!

Moja irónia sa začala v deň keď som sa narodila. Malý uzlíček šťastia, ktorý prišiel na tento svet aby svojim rodičom vniesol do života trocha šťastia, sa narodil mŕtvy. Malé telíčko len nehybne ležalo v rukách lekára, ktorý sa snažil skoordinovať personál. Sestričky behali okolo a upokojovali unavenú a nervóznu matku. Doktor oživoval bábätko, ktorého údery vyzerali byť zrátané.

V tom sa miestnosťou ozval ten najjasnejší výkrik a zvuk splašeného srdiečka. Dieťatko sa po prvý raz nadýchlo.

Dievčatko, ktoré dostalo meno Lucy uzrelo ostré svetlo slnečného dňa. Doktor sa spokojne usmieval a matka si na lôžku vydýchla.

Lucy rástla ako z vody, deň za dňom bola čoraz silnejšia a usmievavejšia.

Navonok som naozaj vyzerala ako skutočný anjel. Blond vlásky mi padali na plecia, v ružových líčkach som mala jamky a v očiach nekonečný úsmev. Rúčkami som neustále šermovala v túžbe rozdávať lásku.

Škôlka bola jedným z tých šťastných období, keď stojí za to byť milovaným a obdivovaným dieťaťom. Práve na tomto mieste sa objavili moje umelecké vlohy. Moje kresby vždy končili na nástenkách medzi tými najkrajšími a najobdivovanejšími. Bola som šťastná i keď som slovu talent ani zďaleka nerozumela. Čo to slovo znamená? Je dôležité? V tej dobe nebolo. Kreslenie bolo zábavou, ktorú som si zvolila a zábavou, ktorej som sa zatúžila venovať.

Rodičia ma prihlásili do ľudovej umeleckej školy, aby môj talent rozvinuli a vybrúsili. Úprimne si i dnes myslím, že to nebol dobrý nápad. Nikdy som sa nevenovala trénovaniu techniky ani nič podobné. Vždy keď som kreslila všetko zmizlo. Bola som len ja, prázdny papier predo mnou a moja fantázia. Presunula som sa na miesto, ktorému by žiaden dospelí nemohol porozumieť.

Nadišiel môj prvý veľký deň, škola. Spoznám nových kamarátov a veľa sa toho naučím. Tieto slová ma mali upokojiť, no vyvolávali len väčší pocit úzkosti a paniky, ktorá sa odrážala v každom mojom nervóznom geste. Oproti mojim spolužiakom som bola drobunká, asi najnižšia z celej triedy a trochu si ma preto doberali. Školu som veľmi rýchlo začala neznášať rovnako ako väčšina detí. Naskakovali mi zimomriavky len čo som si na ňu spomenula. Učenie mi však šlo akosi od ruky. Keď som sa sústredila, tak to šlo ako po masle.

Po prvý krát sa to stalo približne v polovici prvého ročníka. I keď som bola dieťa, tak som nikdy nebola paranoidná. Nerozprávala som svojim rodičom o strašidlách, ktoré sa ukrývali v mojej skrini ani som si nič podobné nevymýšľala. Také veci pre mňa jednoducho neexistovali, až do toho dňa.

Počula som hlas. Ženský hlas. Znel tak nádherne a upokojujúco. Roztápala som sa v ňom. Keď som ho začula všetko zmizlo. Rodičia aj škola, všetky problémy boli odplavené v nedohľadne. Bolo to, ako sa vznášať na obláčiku úplnej pohody.

Časom som ucítila pohľad. Doslova som cítila ako ma niekto pozoruje, nazerá mi cez plece keď si píšem domáce úlohy, keď si kreslím v obývačke na podlahe. Nech som robila čokoľvek, tie neviditeľné oči boli takmer vždy so mnou. Nikdy som o nich nikomu nepovedala, nikdy som sa nepodelila o tieto spomienky a nerozprávala o anjelskom speve, ktorý ma takmer každú noc kolísal ku spánku. Bolo to niečo, čo mi nikdy nikto nemohol vziať.

Keď som po prvý krát ucítila jej dotyk, bolo to ako by ma zasiahol elektrický prúd a príjemne sa mi rozlieval po tele ako vlna pokoja. Dotyk bol čoraz častejší. Občas som ho cítila len ako letmé pohladenie, no občas to bola ruka nežne položená na mojom chrbte. Nikdy som nebola sama. Vždy tu bol niekto kto ma vedel upokojiť, niekto kto ma chránil. Len ona bola stále so mnou.

Myslela som, že to takto pôjde navždy, že budem navždy žiť s tým príjemným pocitom harmónie a nevysvetliteľným pokojom.

Začali sa však diať iné veci. Začala som sa naozaj báť. Boli to zlé veci. Nový hlas, neviem komu patril, znel žensky no démonicky. Bol neprirodzene sladký a znel naozaj zlovestne. Neozýval sa celou miestnosťou ako hlas môjho anjela. Tento hlas vychádzal z konkrétnych predmetov a to ma desilo viac ako čokoľvek iné. Hlas sa ku mne zakrádal z úst bábiky, ktorá ležala pohodená v rohu detskej izby. Prichádzal ku mne s obrovského plyšového medveďa vedľa mojej postele. Niesol sa ku mne od porcelánových bábik v poličkách.

Utekala som pred tým hlasom k rodičom, ktorí ma odmietali počúvať. Vraj detská fantázia. Ako však vysvetlia, že bábika sediaca v rohu miestnosti ku mne otáčala svoju hlavu, že hračky sa po izbe presúvali akoby vlastnou vôľou.

Anjel sa ma snažil upokojovať a ja som vedela, že jej spev mi prinesie vždy sladký spánok a pekné sny. Vo svojej hlave som bola v bezpečí.

Trvalo to už zopár mesiacov. Bola som v centre boja, ktorému som ako dieťa nemohla porozumieť. Môj anjel ma udatne bránil pred démonom, ktorý sa mi snažil ublížiť. Cítila som strach a úzkosť. Bála som sa byť sama v tej izbe. Neskôr som sa bála byť i vo svojich snoch.

Najskôr sa v nich začala zjavovať temnota a pocit samoty. Nemala som však pocit, že by ma to malo desiť. Bolo to ako prežívať bezsenný spánok.

Časom sa mi v snoch začal objavovať ten zlovestný hlas a ukazoval mi krvavé výjavy. Nerozumela som im. Tie výjavy boli desivé no akýmsi spôsobom mi boli známe. Dívala som sa na ne vlastnými očami. Nie ako pozorovateľ, ale ako súčasť príbehu, súčasť tej strašnej udalosti. Cítila som bolesť, zlosť, znechutenie i neznámu túžbu. Nikdy sa tam neobjavil strach, no i napriek tomu som sa budila spotená a vydesená s cieľom opustiť svoju izbu čo najskôr.

Sny sa opakovali a prehlbovali. Môj anjel prehrával a každým okamžikom som to cítila stále viac a viac. Každá bunka v mojom tele sa bála toho čo bude ďalej.

No sny sa celkom zmenili. Výjavy akoby z dávnej minulosti sa vyparili a nahradili ich nočné mory, aké máva hocaké iné dieťa. Bábiky na mňa rozprávali a vrhali sa zo skríň s cieľom ublížiť mi.

Svetlo a temnota akoby získavali späť stratenú rovnováhu a hlasy oboch sa pomaly vytrácali v nenávratne.

Mala som deväť rokov a za oknami bol čerstvý sneh. Ležala som u starej mami v posteli a robila si plány na zajtra. Chcela som robiť snežných anjelov, stavať snehuliakov a spúšťať sa z kopca. Bezstarostné zimné radovánky s kamarátmi. Bola som však veľmi zabratá do svojich myšlienok a nedarilo sa mi zaspať.

Prepadla ma hrôza. Taká neuveriteľná, že som sa nemohla ani pohnúť. Stalo sa to z ničoho nič. Cítila som niečiu prítomnosť. Cítila som ju ani nie meter odo mňa. Vedela som, že nie je dôvod na strach. Tento pocit som mala predtým už mnohokrát. Môj anjel čoskoro spustí moju uspávanku a ja upadnem do sladkého bezvedomia.

Čakala som na svoju uspávanku, ktorá ma vždy upokojí, no ta stále neprichádzala. Strach sa ma zmocňoval čoraz intenzívnejšie. Dodnes si naň pamätám akoby to bolo len včera.

V tom sa ozvala. Upokojujúcim hlasom presne tak ako vždy. Tento krát sa však namiesto pocitu úľavy dostavila úzkosť. Niečo nebolo v poriadku. Srdce mi búšilo v závratnej rýchlosti. Nezastaviteľne ako lokomotíva.

Hlas mi nespieval, ale prihováral sa.

"Lucy...Lucy..." stále dokola.

"Neboj sa! Všetko bude dobré!" Chlácholil ma ten prekrásny hlas ozývajúci sa len kúsok od mojej hlavy.

"Zavri očká, a ja ti zaspievam tvoju uspávanku." Sľubovala mi pokojne.

Len pár centimetrov od môjho ucha sa začala ozývať moja uspávanka. Desila ma! Po prvý raz som bola naozaj vydesená. Bol to celkom nový druh strachu, pre mňa do tej doby neznámy.

Posledné tóny doznievali keď som vyskočila s postele a s krikom som utiekla do bezpečia. Samozrejme, že mi nikto neveril. Ako obyčajne mohla za všetko detská fantázia a televízia.

Môj anjel sa už nikdy neozval a v mojom srdci sa objavilo veľké prázdno. Nič a nikto ho nedokázal vyplniť.

Stala som sa akýmsi ľudským robotom. Zaviedla som si stereotyp, ktorý dokonale fungoval. Škola, krúžok, domáce úlohy, kamaráti a spánok. Dni ubiehali, mesiace míňali a roky sa zlievali do neurčitej masy. Čas stratil svoj význam. Všetko stratilo svoj význam. Aspoň som si to myslela.


 
 

Reklama